Pandémia ma donútila spomaliť tempo. Životné, ale aj čitateľské. Aj keď by človek spočiatku čakal, že na čítanie kníh bude pri neustálom vysedávaní doma viac času, nie je tomu tak.

Monotónnosť dní a striedanie školy/práce/instagramu/záľub na jednom gauči (obrazne samozrejme, niekedy som sa presunula aj za stôl či na posteľ) na mňa na začiatku tohto roku naozaj doľahli. Chýbalo mi trmácanie do školy, sedenie v kaviarniach a stretávanie sa s ľuďmi. Do toho sa primiešal strach o blízkych, a možno tak trochu aj o seba, a už rok zhoršujúce sa psychické zdravie. Veru, knižky išli často bokom.

Nieže by som sa nesnažila čítať, ale moja pozornosť bola nestála, asi ako vlny na mori. Neustále sa prelievala na iné miesta a na žiadnom dlho nepobudla. Utešovala som sa tým, že je to predsa teraz normálne a nie som v tom sama. Každá prečítaná knižka tak pre mňa bol veľký úspech, za ktorý som na seba bola hrdá.

Knižky, do ktorých som sa pustila som preto o dosť tuhšie zvažovala. Častejšie som si pozrela recenzie od ľudí, u ktorých viem, že majú podobný vkus. Častejšie som kontrolovala hodnotenie na Goodreads. A menej často išlo o čítanie len tak – lebo to vyzerá dobre a nič o tom vlastne neviem. Z náladového čitateľa, ktorý si knižky vyberá často len podľa obálky a hlavnej témy (Elfovia? Sem s tým.) sa stal vysoko analytický čitateľ. A tak sa stalo, že menej často som siahla po úplne nových knihách, u ktorých je predsa len vždy väčšie riziko nezhody očakávania a skutočnosti.

Dnes by som vám chcela trošku porozprávať o knihách, ktoré ma najviac oslovili za prvý polrok 2021. Nepôjde o recenzie, tie už na ne nájdete na mojom Instagrame, ale skôr by som vám chcela priblížiť, čo ma na nich zaujalo, čím ma obohatili a prečo som vybrala práve tieto štyri knihy.

Medzi prvými knihami, ktoré ma tento rok oslovili boli Rozhovory s priateľmi. A v rozpore s tým všetkým, čo som doteraz napísala, by som si ju prečítala asi aj keby sa nenašiel jediný spokojný čitateľ. Nebola to však strela do neznáma. S autorkou som sa stretla už minulý rok, keď som si prečítala Normálnych ľudí. A táto kniha sa mi zaryla hlboko pod kožu, zakrútila s mojimi emóciami a otriasla mojim čitateľským svetom. Nie je snáď preto prekvapivé, že som siahla aj po jej prvotine.

Rozhovory s priateľmi je útla knižka zaoberajúca sa vzťahmi. Sally Rooney sa tejto téme venuje rada a podrobuje ju analýze v rámci generácie Mileniálov. Stredobom sú tak nekonvenčné vzťahy, odlišné a poburujúce povahy ľudí, kontroverzné udalosti, a to všetko zasadené v pulzujúcom Írsku. Ide o nezvyčajný psychologický román, rozoberajúci vzťahy nedokonalých ľudí. Nie sú to ľudia, ktorých by ste obdivovali, ale sú nasiaknutí realitou a úprimnosťou. A to ma oslovilo na knihe úplne najviac. Lebo autenticita je niečo, čo na knihách vyhľadávam. Nie je to síce čítanie pre každého, ale ja mám pocit, že takéto knihy ma dokážu obohatiť najviac.

Nekonvenčnej vlny som sa držala aj pri druhej knihe, o ktorej vám chcem porozprávať. Kým vychladne káva je príbeh situovaný v Japonsku. Jednalo sa teda o moje prvé stretnutie s touto krajinou a bola som veľmi zvedavá, v čom bude iná. Téma cestovania v čase, túžby napraviť chyby minulosti, a to všetko spojené s kávou, mi bolo veľmi sympatické.

Koncept cestovania časom, predstavený v knihe, je značne ohraničený pravidlami a je zaujímavé sledovať, ako sa s tým jednotlivý ľudia vysporiadajú. Kým vychladne káva totiž nie je klasický novelový príbeh, ale namiesto toho je vyrozprávaný prostredníctvom poviedok. Všetky poviedky sú však vzájomne prepojené a vytvárajú celok. Príjemné oddychové čítanie, vhodné na pomalé poobedie strávené s kávou v ruke. Trošku som čakala viac rozvinutý príbeh a možno kvapku viac hĺbky, no zároveň mi vyhovoval jej nenáročný a pokojný štýl. Určite to nebude moje posledné stretnutie s japonskou literatúrou.

S istotou, že otváram dobrú knihu som sa začítala aj do Nočného cirkusu. Vypočula som si už o tejto knižke množstvo chvál, ale primárnym zdrojom mojej istoty bol znovu fakt, že som sa s autorkou spoznala už minulý rok. A úprimne som sa do jej štýlu zamilovala. Teraz nepreháňam, obdivujem jej skladbu viet, vykreslenie príbehu a mágiu, ktorá sála z každej stránky. Takto by som chcela vedieť písať aj ja.

Nočný cirkus je tá najviac ľúbostná a rozprávková kniha plná čara, bez toho aby pôsobila čo i len štipku presladene či umelo. Príbeh sa odvíja pomaličky, nežne vás opantáva a búra hranice medzi realitou a kúzlami. Pripomína mi prechádzku snom, ktorá vo vás zanechá hrejivý pocit. Bolo to pre mňa jedno veľké potvrdenie, že magický realizmus je presne moja šálka kávy. Trošku z reality, trošku mágie, nezabudnuteľný cirkus, zaľúbenci postavení proti sebe a osud, ktorý sa so všetkými tak trochu zahráva. Viac takýchto kníh poprosím.

Posledná knižka, ktorú vám predstavím nie je žiadna novinka. Naopak, Oceán na konci ulice vyšiel už dávno aj u nás v preklade. Dokonca aj u mňa na poličke čakal viac ako dva roky. A úprimne som ho ani neplánovala teraz čítať. Ale magický realizmus má svoje spôsoby, ako sa ku mne dostať, očividne.

Príbeh o chlapcovi bez mena, o oceáne v jazierku, o blchách prezlečených za ľudí a o ženách ovládajúcich mágiu. Možno to pôsobí trošku zmätene či chaoticky, no ide o veľmi príjemnú knižku, ktorej dej sa odvíja s ľahkosťou. Na dospelácky svet sa pozerá očami dieťaťa, ale nesúdi, len pozoruje. Pri tejto knižke by som vám toho mohla povedať veľa, ale stále ostávam presvedčená, že radšej ju nechám hovoriť samú za seba. Nech je pre vás každá stránka rovnakým prekvapením a pôžitkom ako pre mňa. Napriek svojej útlosti obsahuje množstvo krásnych myšlienok a verím, že keď sa do nej ponoríte, nebudete ľutovať.

Som rada, že sa mi aj napriek mierne hektickému obdobiu podarilo prečítať niekoľko skvelých kníh. Pri pohľade na to, čo som prečítala som tuším nenašla nič, z čoho by som bola vyslovene sklamaná, ale tieto 4 knižky môžem s pokojnou dušou odporučiť aj ďalej. A budem nesmierna vďačná ak sa so mnou podelíte aj vy o svoje knižné radosti.

Aj napriek tomu, že je depresia vážna choroba, dá sa na nej zasmiať. Aspoň podľa knihy Úžasný svet depresie, kde sa vás o tom John Moe pokúsi presvedčiť.

V rámci svojej knihy sa pokúsil nájsť pôvod jeho depresie a retrospektívou zhodnotil, že s ním bola skoro celý život, aj keď si to nie vždy uvedomoval: “Nevedel som, že depresia nie je iba nálada.” Nadľahčeným spôsobom ukazuje, ako mu sťažovala a doteraz sťažuje život, najmä tým ako dokáže skresliť realitu.

Opisuje svoje najhoršie stavy a aké bolo ťažké zdôveriť sa blízkym, pretože sa cítil ako “stelesnením zlyhanie, obyčajnou troskou”. Bál sa odsúdenia priateľov a ich sklamania, hoci si sám uvedomuje, že by sa tak nezachovali. “Človek trpiaci depresiou však veľmi ochotne dokáže uveriť tomuto skreslenému vnímaniu reality.”

John Moe knihu Úžasný svet depresie využíva ako možnosť priblížiť depresiu o niečo menej vážnym spôsobom ako je zvyčajné Jeho hlavným dôvodom je ukázať, že rozprávanie o depresii, a taktiež ďalších psychických chorobách, by malo byť prirodzené. Rozprávať o veciach, ktoré nás ťažia je prospešné a v mnohých prípadoch nám pomáha prežiť.

Sám o psychických chorobách rozpráva už dlhú dobu. Od roku 2016 sa venuje tvorbe podcastu The Hilarious World of Depression (Úžasný svet depresie), kde sa pravidelne rozpráva s rôznymi hosťami o ich psychických chorobách s rôznymi známymi hosťami.

Práve poznatky získané z týchto rozhovorov tvoria významnú súčasť knihy. Okrem svojho príbehu tak približuje to, ako svoju chorobu vnímali druhí. Vytvára tak komplexnejší pohľad a ukazuje, že vo viacerých situáciách a pocitoch, v ktorých sa chorý človek cíti osamelý, nie je tak úplne sám.

Depresia je choroba, ktorá má veľa tvárí. Jedna z jej najzákernejších schopností je presvedčiť vás, že nie je na vine ona, ale vy. John Moe to popisuje nasledovne: “Depresia ublíži a potom sa schová; zametie stopy, takže si nakoniec myslíte, že nejde o chorobu. Že to vy ste ten zlý a zvláštny.”

Ľudí, ako je on, nazýva familiárne „smutkovia“. Smutkovia musia v živote bojovať sami so sebou a nielen keď to majú ťažké. “Depresia vás pripraví o schopnosť prežívať šťastie a cítiť hrdosť dokonca aj v tých chvíľach, keď by ste mali byť najšťastnejší a najpyšnejší.” Neustále hľadajú spôsob, ako opraviť dieru, ktorú v nich depresia vytvorila, dúfajúc, že tento alebo tento úspech všetko vyriešia. Keď sa im ho však podarí dosiahnuť, nedokážu sa z neho ani poriadne radovať.

Ako autor sám priznáva, s klinickou depresiou si sami smutkovia nevedia pomôcť. O probléme treba rozprávať, najlepšie s odborníkom. Jeho životom prešlo viacero terapeutiek, v rôznych životných obdobiach. Pomohli mu vidieť svetlo na konci tunela a prostredníctvom terapií sa naučil lepšie ovládať svoje myšlienky. Negatívne myšlienky síce neodišli, pretože jeho “hlava bude mať vždy sklon k temným myšlienkam”, je však na ne viac pripravený a môže s nimi lepšie bojovať.

Úžasný svet depresie možno nie je kniha, ktorá vám zmení život, ale môže vám pomôcť nájsť správnu cestu. Cestu, na ktorej sa nemusíte cítiť osamelý, lebo v tom nie ste sami. Je tiež ideálne pre ľudí, ktorí síce depresiou netrpia, no niekto v ich okolí áno. Pomôže im lepšie ho pochopiť.

Ak hľadáte knihu, ktorá úprimne odkrýva tajomstvá depresie prostredníctvom osobných skúseností a vtipných prirovnaní, John Moe ju napísal priamo pre vás.

______________________________

Kniha na recenziu mi bola poskytnutá kníhkupectvom Panta Rhei.

1. Nikdy nemáš dosť teplákov

2. Na druhej strane máš zbytočne veľa podprseniek

3. Nečítaš málo kvôli nedostatku času

4. Aj keď je *fyzické* chodenie do školy otravné, má svoje výhody

5. Ktokoľvek povedal, že treba plánovať vo veľkom, nerátal s rokom 2020

6. Keď nerada komunikuješ cez sociálne siete, stratíš skoro všetky kontakty

7. Time-management nikdy nebol taký dôležitý

8. Možno predsa len potrebuješ pracovný stôl

9. Keď nemôžeš ísť von, vytvor si džungľu doma

10. Predsa len je skvelé byť introvert

Stalo sa vám niekedy, že ste pri počte kníh, ktoré minulý mesiac prečítal váš kamarát dostali pocit, že nečítate dosť? Že vlastne nie ste pravý knihomoľ, lebo vy ste za posledný týždeň ledva zdvihli knihu? Porovnávať sa s druhými je bežné a robí to každý z nás, či si to už uvedomujeme alebo nie. Ale to, koľko kníh človek prečíta nie je priamo úmerné veľkosti jeho lásky ku knihám. A vlastne, celé to porovnávanie kto je aký veľký knihomoľ je hlúposť. 

Každý z nás prejavuje svoje nadšenie pre knihy inak. Ja ich fotím, recenzujem a ukazujem na instagrame. Niekto prečíta takmer každý deň jednu. Druhý naopak každej knihe venuje veľa času, pomaly ju nasáva, píše si popri tom záznamy či živo o nej diskutuje. Často sa mi stáva, že mi niekto povie, že je skvelé vidieť "pravú knihomoľku". V čom som väčšia knihomoľka ako tá, ktorá tie knihy nefotí len ich číta? A to isté sa dá vidieť aj pri tých čitateľoch, ktorí prečítajú vyše 200 kníh ročne. Znamená to, že človek rýchlo číta alebo číta častejšie, že má knihy radšej?

Pred tým ako som začala písať tento článok, som si prehľadala významové slovníky, aby som zistila, čo je vlastne všeobecne myslené pod pojmom "knihomoľ". A teda natrafila som na rôzne zaujímavé definície. Ak by som to mala zhrnúť, tak knihomoľ je človek, ktorý veľa číta. Človek, ktorý je vášnivý čitateľ. Človek, ktorý v podstate nerobí nič iné a uprednostňuje knihy pred všetkým ostatným. Človek, ktorý žije a dýcha knihami, novinkami o autoroch a ich dielach, nevie rozprávať o ničom inom a iné veci ho ani nezaujímajú. Uvedomila som si, že takto si ma často predstavujú ľudia, ktorí ma nepoznajú a prezradím im, že veľmi rada čítam. Aj keď ja sa slovom knihomoľ oháňam ako lichôtkou, oni ho chápu ako opak. A zároveň som si uvedomila, že vlastne nie som knihomoľ.

Okrem čítania ma totiž baví veľa iných vecí. Možno až trochu priveľa, taká som už odmalička. Aj napriek tomu, že dokážem knihu prečítať naozaj rýchlo ak ma chytí a mala som obdobia v živote, kedy som čítala pri takmer každej činnosti, tiež tu boli obdobia kedy som knihu ledva zdvihla. Dokážem bez problémov vkuse rozprávať iba o knihách a nadchnúť sa nad knižnou postavou akoby bola živá, ale rovnako náruživo viem rozprávať o pestovaní rastliniek, seriáloch či fotografovaní. Šesťdielnu sériu som raz prečítala za týždeň a zároveň som minulý mesiac prečítala jednu knihu. Som tým pádom zlý čitateľ? Nemôžem už o sebe povedať, že som knihomoľ?

Myslím, že každý z nás si prechádza v živote rôznymi fázami. Platí to aj pri čítaní - raz čítame viac, inokedy menej. Ja som napríklad na začiatku strednej školy čítala veľmi málo, no ku koncu som už čítala jednu knihu za druhou. Teraz som zase prišla do obdobia, kedy mám pocit, že je toho v mojom živote akosi príliš veľa a knihy už nečítam až v takom množstve. Nemyslím si, že by som sa mala prestať označovať ako knihomoľka len preto, že čítam teraz menej. Knihy mám totiž stále rada rovnako.

Riešením mojej dilemy a tejto možno zbytočnej úvahy tak vidím v inom chápaní slová knihomoľ. Človek, v ktorého živote majú knihy významné miesto. Človek, ktorý rád číta. Človek, ktorý nachádza priateľov medzi stránkami, zažíva dobrodružstvá vďaka písmenkám a je formovaný príbehmi, ktoré ho chytili za srdce. Vidíte? Teraz už nezáleží na tom, či máte iné záujmy, koľko toho prečítate a nie je nič ako lepší a horší knihomoľ. To, že ste knihomoľ nezistíte podľa významového slovníku. To, že ste knihomoľ cítite v srdci.