Čo ma (zatiaľ) naučila pandémia covid-19? ║ 10 prevratných zistení

Nedávno som sa ráno pri raňajkách zamýšľala, ako sa od marca zmenil môj denný režim, prístup a celkovo vnímanie. Je mi jasné, že tento rok je výzvou pre nás všetkých. A možno práve preto som skúsila trošku odľahčene zhrnúť, čo ma tento rok stihol naučiť. Určite by som mohla prísť s naozaj hlbokými zisteniami, povedala som si však, že nadhľad (a možno trošku humoru) nám všetkým urobí lepšie. Toto je mojich 10 zistení. 

1. Nikdy nemáš dosť teplákov

Nepatrím medzi teplákové typy. Som skôr na sukne, šaty, blúzky a jemné ženské oblečenie.

Ukázalo sa však, že toto rok je mi také oblečenie nanič. Iba mi zaberá priestor v skrini. Priestor, ktorý by som mohla efektívnejšie využiť na tepláky a legíny. Predsa len ich zavretá doma počas dištančnej výuky a homeofficu využijem viac.

2. Na druhej strane máš zbytočne veľa podprseniek

Ak sa niečo z mojej skrine ukázala ako absolútne zbytočné, sú to podprsenky. Ktorá z nás nosí podprsenku, ak je celý deň doma? Ak medzi také jedinečné stvorenia patríte, skladám vám klobúk a podarujem vám tie moje. Ja už som totiž došla do štádia, kedy sa no-bra stáva životným štýlom aj mimo domu.

3. Nečítaš málo kvôli nedostatku času

Keď sme počas prvej vlny dostali nakázané sedieť doma, tešila som sa, ako budem veľa čítať.

Veď mám viac voľného času. Nikam necestuje, stretávam sa len s malým počtom ľudí, školu mám tiež pomenej. Aspoň to som si myslela.

Pravda je však taká, že som málo čítala kvôli iným dôvodom. A stres z novej situácie mi k čítaniu vôbec nepomohol. Výhovorku „nemám čas na čítanie“ som však už zo svojho slovníka vyškrtla.

4. Aj keď je *fyzické* chodenie do školy otravné, má svoje výhody

Koľkokrát sa vám stalo, že ste pri rannom budíčku do školy nadávali, že tam musíte ísť? Tá predstava, že by ste to mohli sledovať z postele znela tak lákavo.

Už počas prvého online semestra som si však uvedomila, že mi to chodenie do školy chýba. Ako prvý dôvod sa ukázalo to, že niekedy je fajn (prekvapivo) stretnúť svojich spolužiakov. Ďalej je rozdiel keď vám je učivo vysvetlené naživo a aktivity na seminároch sú tiež fyzicky lepšie.

Ako posledný dôvod som si uvedomila, že je fajn niekedy vypadnúť z domu. Aj keď len do školy.

5. Ktokoľvek povedal, že treba plánovať vo veľkom, nerátal s rokom 2020

Väčšina motivačných výrokov radí robiť veľké plány a myslieť vo velkom. Nuž, tento rok sa neoplatí plánovať viac ako týždeň do predu. Aj to som možno prehnala.

Už ani nespočítam koľko plánov mi tento rok nevyšlo. Zvyčajne na úplne poslednú chvíľu. A to je pre človeka ako ja, ktorý nemá rád neistotu a náhle zmeny, úplná katastrofa.

Áno, tiež nechápem ako vôbec ešte fungujem.

6. Keď nerada komunikuješ cez sociálne siete, stratíš skoro všetky kontakty

Neviem si písať s ľuďmi. Možno to vyznie ironicky vzhľadom na to, že som na sociálnych sieťach dosť prítomná, no celý koncept sústavného písania mi uniká. Čo si určite už všimol každý, kto si so mnou kedy písal.

Zabúdam odpisovať. Je úplne normálne, že niekomu odpíšem po dvoch týždňoch. Vlastne, ak vám vôbec odpíšem tak je to ešte odo mňa skvelý výkon. Rovnako ako neviem viesť small talky naživo, neviem to ani pri písaní. Radšej si budem s ľuďmi vymieňať listy (čo by som ozaj rada robila, ale akosi sa nikto na moje staromódne záľuby nechytá).

Toto samozrejme počas udržiavania sociálneho odstupu a zníženia socializácie dosť kazí moje šance na kontakt. Úprimne sa čudujem kamarátom, ktorí to so mnou ešte zvládajú.

7. Time-management nikdy nebol taký dôležitý

Keď sa celý život odohráva v jednom dome, poriadok v povinnostiach a činnostiach je nevyhnutný. To, že do školy nemusím ísť neznamená, že by som si na ňu nemala vyhradiť čas, lebo ak si poviem „niekedy to urobím“, pravdepodobne to urobím na poslednú chvíľku, či mi to úplne vypadne z hlavy.

Už od marca sa snažím vytvoriť si denný režim. Aspoň trochu pravidelnosti, ktorá ma udrží pri zmysloch a aktívnu. Pred letom sa mi to na chvíľku podarilo. Potom som to pokazila. Teraz, v treťom týždni semestra, môžem hrdo povedať, že to začína vyzerať sľubne.

Možno toto všetko bude na niečo dobré.

8. Možno predsa len potrebuješ pracovný stôl

Pre väčšinu ľudí je to neuveriteľné, ale približne od strednej do celej tejto situácie som nemala v izbe písací stôl. Možno sa pýtate, kde som sa teda učila či robila všetky tie veci, na ktoré sa stôl používa.

Kreatívne veci u mňa vždy patrili na zem. Ak som niečo písala, učila sa a podobne, bola som v obývačke či kuchyni. Na čítanie a memorovanie mi vystačila moja posteľ. Stôl bol pre mňa zbytočný, iba mi zaberal priestor a reálne som ho nevyužívala. Tak som ho cez strednú školu predala a kúpila si ďalšie poličky na knihy (je jasné, aké som mala priority).

Avšak počas karantény mi došlo, že keď je celá rodina doma a ja sa nemôžem ísť učiť do kaviarne či školy, je jediné miesto moja izba. A z neustáleho sedenia v posteli alebo na zemi ma začalo všetko bolieť.

Ako to ja rada vysvetľujem – jednoducho som dospela na pracovný stôl.

9. Keď nemôžeš ísť von, vytvor si džungľu doma

Ešte rok a pol dozadu, by som vám povedala, že zabijem aj kaktus. Moju lásku k rastlinkám spustil kávovník, ktorý som dostala minulý rok na meniny. Prvá vlna a však moju lásku zmenila na posadnutosť a moja izba sa zmenila na džungľu.

Istým spôsobom to pre mňa bolo terapeutické. Mohla som sa o niečo starať, videla som ako sa tomu darí, upokojovalo to moje utrápené nervy.

A tak sa zo zabijaka všetkého živého stala botanistka.

10. Predsa len je skvelé byť introvert

Nesúhlasím s názorom, že život introvertov sa vôbec nezmenil. Hej, ja si rada chodím do kaviarne len tak sama čítať.

Ale predsa len to pre energetických introvertov, ktorí žili diskotékami, neustále sa stretávali s množstvom ľudí a radi nových ľudí tiež spoznávali, bolo (a stále je) výrazne náročnejšie.

Mne ako introvertovi príliš nevadia niektoré aspekty tejto situácie. Napríklad stretávanie sa s obmedzeným počtom ľudí? Skvelé. Žiadne veľké spoločenské udalosti? Hurá. Mám sedieť doma a čítať si knižku? Vďaka. Určite to mohlo byť horšie.

Je niečo, čo tento rok naučil vás?